Život pod vrchom Huascaran v Peru

Autor: Marek Bachraty | 19.8.2014 o 21:23 | (upravené 20.8.2014 o 19:40) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  885x

Po pristátí v Buenos Aires a cestovaní cez Argentínu, Chile a Bolíviu sme mali za sebou vyše 8000 km po súši a 4 prelety cez Južnú Ameriku.  Z mesta Buenos Aires až do Quita ( Ekvádor) je  riadna štreka. Na ceste do Ekvádora sme mali v pláne aj Peru, ktorého  bahnité cesty prejsť obyčajným autom ma vždy lákali.  Z hlavného mesta Lima popri pobreží cez veľmi kvalitnú diaľnicu a svieži oceán to bola paráda. V miestnych mestských oázach sme zastavili, dali si fantastické rizoto a pokračovali cez Andy. Veru, cestné mýta moderných zbojníkov a miestny život sa oplatilo vidieť a zažiť. 

Precestované už niečo veru mám a preto som odhodil rasistický predsudok Európana a prestal sa báť. Ulice plné špiny a dotieravých psov naháňajú strach. Ten je neopodstatnený hovorím si, iná krajina, iná spoločnosť, ja tu nemám čo robiť, som turista. Ťažšie bolo vstrebať strach z chlapcov na terénnych motorkách smerom do mesta Tarapoto v samotnom centre Peru. Tí nás veru  s revolvermi zastavili a pýtali si finančnú spoluúčasť na udržiavanie ciest, že vraj peniaze idú na školy, deti a cesty.  Ale kdeže,  aj 20 centov v prepočte na euro im vyčarilo úsmev na tvári. Zložili zbrane a mohli sme pokračovať. Len na úseku 200 km sme mali 6 moderných zbojníkov a 4 policajné  kontroly. Navyše, v  tejto krajine plnej zrážok som sa modlil, aby nezačalo až priveľmi pršať. Prepad cesty je normálna vec až na to, že musíte čakať aj 5h kým príde bager a prerazí cestu naokolo cez hustý porast. Ktovie kto platí cestné služby.   Huaraz je hlavné mesto v tejto hornatej lokalite. Z každého mesta ide ohromná energia.  Rozmočené cesty, hluk, trúbenie, chaos a v meste sem tam  beloch. Tu si všetci žijú svoj nedotknutý vidiecky život.  Zdravý  úsmev z miestnych tvárí mi dáva pocit, že som ďalej od  konzumnej európskej spoločnosti.  V domácnostiach sa ešte stále chová dobytok, pestuje sa ryža, pšenica a taktiež asi 55 druhov kukurice. Pripadal som si ako 50 rokov späť z rozprávania mojej starej mamy hlavne pri prechode cez drobné dedinky.  Po výstupe na Huayna Potosí ( Bolívia, 6088 m) som sa pozeral na masívny vrch Huascaran vo výške vyše 6700 m, ktorý dominantne zdobí mieste pohoria. Malebný kraj, samé kravičky, dobytok a krásna flóra na miestnych lúkach zdobí prostredie. Predsa je tu menej turistov, nemá to tu kto zničiť. Pod vrchom Huascaran krásne ženy s chutnými zadkami, krásnou tvárou a bez mejkapu ma ťahajú pohľadom. A to všetko dokázali bez fitness centra. Po španielsky som nevedel a taktiež po anglicky je to v tomto kraji ťažšie na nadviazanie komunikácie. Sem tam nejaké rifle, inak Miss premávajúce sa v teplákoch. Popri nich s mačetou v ruke na motorkách deti, dospelí, ale i starci, ktorí si nesú ovocie alebo zeleninu z miestnych lesných zdrojov.

 

Okolie HuascaranOkolie Huascaran (Marek Bachraty)

V hlave som porovnával dynamickú, ambicióznu a musím napísať umelú Európu, teda náš domov s niečím iným. Nemôžem si pomôcť, ale tu som našiel pokoj, energiu, inšpiráciu, úsmev a prirodzenosť. Len cesta sem od pobrežia  bola veľmi nepríjemná a ťažká. Hlavne cez tunel v dĺžke 500 m, rozmočený, tmavý, s diaľkovými svetlami proti idúcich kamiónov a plných dier. V európskych podmienkach takáto stavba absolútne neakceptovateľná.

   Marek Bachratý
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov, kriminality.

EKONOMIKA

Chaos okolo cien elektriny pokračuje. Koľko vlastne zaplatíte po novom?

V niektorých prípadoch stúpli ceny za elektrinu neúmerne.


Už ste čítali?